Máme toľko obáv, veľkých aj malých. Existuje veľmi veľa vecí, ktoré nás desia alebo znepokojujú a spôsobujú nám obavy.
Napríklad, ak chceme niečo mať, sústredíme sa na to, aby sme to dosiahli. Ale keď chceme niečo alebo niekoho získať, urobíme všetko potrebné (aspoň sa nám to zdá) na to, aby sme to dosiahli, ale vždy existuje obava a strach, že to predsa len nedosiahneme.
Ale aj keď dostaneme to, čo sme chceli, opäť sa obávame, že by sme danú vec či osobu mohli stratiť.
A nakoniec, keď tú osobu alebo vec, ktorú sme tak zúfalo chceli, ktorú tak veľmi potrebujeme, stratíme, prežívame ďalšiu úzkosť, strach a znepokojenie, ktoré vychádza zo straty a ľútosti.
Toto je veľmi nepríjemná realita, ale keďže s ňou žijeme neustále, neuvedomujeme si skutočnosť, že nikdy nie sme v pokoji, a práve táto bojazlivosť výrazne prispieva k nášmu stavu úzkosti.
Od starodávnych mudrcov sme sa dozvedeli, že koreňom všetkých našich obáv je strach zo smrti. Strach zo smrti je natoľko zdrvujúci, že akonáhle sa človek dostane do situácie, keď môže náhle prísť o život alebo sa ocitne čo i len vedľa mŕtveho tela, začne mať veľké obavy.
Prečo sa však bojíme smrti? Prečo sme tak vyľakaní? Pretože sa snažíme o stálosť. Pevne veríme, spoliehame sa na túto nádej, že všetko bude stabilné. Smrť ukazuje, že náš vzťah, náš „domov“, náš majetok, to všetko je nestále.
Základom nášho snaženia sa o stálosť je naša duchovná podstata. Sme predsa večné duchovné bytosti. Smrť je v rozpore so základnými princípmi našej večnej duchovnej podstaty. Táto bolesť, ktorú zažívame zo smrti alebo z akejkoľvek inej strašnej situácie, to všetko má za cieľ, aby sme pochopili, že musíme hľadať cestu von, hľadať riešenia ako sa vyhnúť tomuto utrpeniu.
Koreňom strachu je falošný sebaobraz, teda identifikácia s mojím telom. Toto nie je poznanie, je to nevedomosť; a nevedomosť spôsobuje bolesť. Podľa toho, ako veľmi sme zasiahnutí nevedomosťou a konáme v nevedomosti, cítime bolesť. Čím viac nevedomosti, tým viac bolesti. Vedomosti znamenajú slobodu od bolesti. Skutočné poznanie prináša duchovnú blaženosť, veľkú duchovnú radosť.
Ak človek zostáva vyrovnaný v šťastí aj smútku a je zbavený pripútanosti, strachu a hnevu, možno ho považovať za triezveho. Jeho myseľ je vo veľmi pokojnom, stabilnom a vyrovnanom stave.
„Ten, kto zostáva pokojný aj uprostred troch druhov utrpenia, ktorý sa nezblázni od šťastia, ktorý je zbavený pripútanosti, strachu a hnevu, tomu sa hovorí mudrc vyváženej mysle.“
Bhagavadgíta 2.56
Po získaní duchovného poznania môžeme existovať v tomto stave nebojácnosti. Toto poznanie ničí všetku temnotu nevedomosti, rovnako ako svetlo rozptyľuje temnotu. Proces duchovného rozvoja spočíva v počúvaní týchto poznatkov od pravého duchovného učiteľa, ako aj zo šáster, a ich následnom uplatnení vo vlastnom živote. Pán vysvetľuje, že existujú rôzne druhy poznania. A poznanie v guni zbožnosti (sattva guna) prináša osvietenie.
„Ó, syn Pritga, pochopenie toho, čo by sa malo robiť a čo za to nestojí, čoho sa treba báť a čoho sa netreba, čo oslobodzuje a čo naopak pripútava – takéto pochopenie patrí do guni zbožnosti.“
Bhagavadgíta 18.30
Duchovné poznanie učí človeka, čo sa robiť oplatí a čo nie. Na začiatku môže byť zdržanie sa toho, čo sa robiť neoplatí, trochu ťažké. Len čo však človek začne opatrne kráčať po duchovnej ceste, dôjde ku vnútornej premene. Objaví sa duchovné porozumenie, človek sa prebudí a objaví sa úžasná a radostná duchovná vôňa.
Bhagavadgíta hovorí:
Kto kráča touto cestou, nepozná stratu; aj malý pokrok na tejto ceste ochráni človeka pred strachom z hrozného nebezpečenstva.
Bhagavadgíta 2.40
Keď si človek vypestuje toto porozumenie, ponorením sa do meditácie nad transcendentálnymi zvukmi mantier alebo v tichu pri individuálnej praxi (meditácia džapa) alebo prostredníctvom kírtan, privedie ho to k postupnému pochopeniu skutočného duchovného poznania. Aj najmenší rozvoj duchovného porozumenia môže človeka oslobodiť od nebezpečných druhov strachu, a to dokonca aj uprostred najväčšieho nešťastia.
