Védy sú starobylé sväté písma. Slovo „véda“ v sanskrite znamená „poznanie“. Védy boli napísané pred 5 000 rokmi a predtým sa ústne predávali od učiteľa ku žiakovi. Toto odovzdávanie vedomostí sa nazýva parampara. Jazykom, v ktorom sa odovzdávali Védy, je sanskrit. Je to pôvodný jazyk, v ktorom aj boli zaznamenané.
To, čo je napísané vo Védach, nie je niečí osobný názor. Je to poznanie, ktoré pochádza z Absolútneho zdroja. Védy obsahujú pravdu, sú oslobodené od chýb. Zdrojom védskeho poznania je Sám Najvyšší Pán. On je osobnosťou, príčinou všetkých príčin, zdrojom všetkého poznania. Védske poznanie je večné, rovnako ako je večný aj Sám Pán.
Teraz žijeme v hmotnom svete, v ktorom sa obdobie prejavenej existencie zamieňa obdobím neprejavenej a naopak. Prvou živou bytosťou stvorenou v tomto vesmíre, v súčasnom období jeho prejavenej existencie, je Pán Brahma. Ako prvý prijal do svojho srdca védske poznanie od Najvyššieho Pána a následne ho odovzdal svojmu synovi Naradimu. Narada ho odovzdal Śrila Vyasadevymu. A pred päťtisíc rokmi Śrila Vyasadevy tieto poznania zapísal. Tento zápis je absolútne prvým zápisom védskeho poznania. Bol rozdelený na štyri časti: Rigvéda, Yajurvéda, Samavéda a Atharvavéda. Následne bolo zaznamenaných veľa dodatkov a vysvetlení, komentárov a boli zostavené nasledujúce časti védskeho poznania, ako napríklad Upanišády a Purány.
Védske poznanie je pravdivé. Účelom jeho prítomnosti na tomto svete je dať nám možnosť prijať ho. Máme veľa otázok, problémov – čo robiť, kam smerujeme atď., veľa záhad.
V Biblii sa hovorí: „… a spoznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí“. No problémom je nedostatok pravdy.
Védy sú poznanie a poznanie je svetlo. Keď nemáme žiadne poznanie, nachádzame sa v tme. Naše skúsenosti v tomto svete sa dajú porovnať so situáciou, keď sú zhasnuté svetlá – všetko je zrazu veľmi komplikované. Jednoduché veci, ako sú pohyb či nájdenie rôznych predmetov, sa v tme dajú robiť len veľmi ťažko. Zrazu je jasné, aké dôležité je poznať pravdu.
V hmotnom svete existuje veľa právd. Sú relatívne a závisia od mnohých podmienok. Ak sú podmienky splnené, je to pravda. Absolútna pravda však spadá do inej kategórie. Absolútna pravda je vždy pravdou. Niektorí ľudia sú presvedčení, že absolútna pravda neexistuje. V reakcii na to môžeme povedať, že toto tvrdenie tiež nie je absolútnou pravdou. V popieraní absolútnej pravdy sa nachádza rozpor, ale v jej potvrdení nie.
Niektorí ľudia spájajú Védy s konkrétnym náboženstvom. Na tejto planéte sa Védy objavili v Indii. Ľudia preto hovoria, že ide o indické písma. Ale v skutočnosti sú určené pre celé ľudstvo. Je to univerzálna pravda, teda je pre každého.
Základom védskeho pochopenia je veda o duši. Védy hovoria, že otázka pochopenia toho, kto sme, je jednou z najdôležitejších otázok. Alebo presnejšie, je úplne najdôležitejšia. Túto otázku si však, bohužiaľ, takmer nikdy nekladieme. Pretože sme si istí, že odpoveď poznáme. Na otázku „Kto som?“ odpovedáme: „Som muž“, „Som žena“, „Mám toľko rokov“, „Som Ukrajinec“, „tučný“, „chudý“, „Som otec“ alebo „matka“,„právnik“, „zdravotná sestra“ atď. V skutočnosti je to však iba komplex určitých nálepiek, týkajúcich sa nášho hmotného tela. Védy však učia, že my sami patríme k inej, duchovnej energii. V našej podstate sme duša, nie hmota. Každý z nás je individuálna duchovná iskra, duša a naša existencia ako duchovného jedinca je večná. Momentálne sa nachádzame v hmotnom tele, ktoré môže byť určitého pohlavia, rasy, národnosti a veku. Ale my nie sme toto telo. Sme večná duchovná duša, Božia iskra, Najvyššia Duša, z ktorej sme vzišli.
Toto je absolútna pravda. A relatívna pravda je „Som v slovenskom (poľskom, americkom) tele“. Čo je ešte absolútna pravda? „Čoskoro sa tohto tela vzdám. Ale ja nemôžem predsa prestať existovať. Niekam ísť musím.“ Kam? Teraz som, napríklad, v slovenskom ženskom tele a myslím si: „Som Slovenka.“ V ďalšom živote budem v nemeckom mužskom tele a budem si myslieť: „Som Nemec.“ Ale to nie je pravda. Toto je len súčasť ilúzie. Som stále rovnaká osobnosť, akou som aj vždy bol. Len môžem prechádzať z jedného tela do druhého. Nazýva sa to „reinkarnácia“. Toto je védska pravda. Náš život nemá začiatok ani koniec. Ale my sa naň nepozeráme z tohto uhla pohľadu. Pozeráme sa len na konkrétne časové obdobie a nazývame ho naším životom (napríklad: „Prežil dlhý život, 80 rokov“). V skutočnosti je to však len nepatrná časť nášho života. Ak to pochopíme, nebudeme premýšľať len o tom, čo budeme robiť v tomto konkrétnom živote, ale v živote všeobecne. Ľudia si v tomto živote plánujú – študovať, brať sa – nikto však nemyslí na to, čo bude po smrti, nikto nemyslí na veľkú budúcnosť. Hovoria: „Och, radšej na to nemyslime.“
Niekedy sa naskytne otázka: „Je to náboženstvo?“
Védy však nie sú náboženstvom, sú pravdou. Pravda pre kresťanov, budhistov aj hinduistov. Ona sa nemení podľa toho, či tomu veríte alebo nie.
Keď človek zistí, že existuje duša, chce vedieť, ako konať v súlade s týmto zistením: „Som duša.“ Vieme, čo človek robí, čo robia jeho rodičia alebo manželka, aké sú povinnosti lekára. Ale čo robí duša?
Duša má svoju večnú povinnosť. V sanskrite sa to nazýva sanatana-dharma.V závislosti od našej pozície v hmotnom svete máme určité povinnosti. Védy však nehovoria, že by sme ich mali úplne ignorovať. Ale my musíme vedieť, čo je našou večnou povinnosťou.
Sme drobné čiastočky duchovnej energie. Naším večným zmyslom je slúžiť Duchovnému celku. V hmotnom svete chce byť každý vládcom, tým, kto vládne. Nikto nechce byť sluhom. To sa považuje za niečo nízke a nežiaduce.
Ale my nemôžeme zmeniť našu večnú pozíciu drobných závislých duchovných častíc. Takže aj napriek tomu, že si to nechceme pripustiť a myslíme si: „Ja som vladár“, stále sme služobníci. Napríklad muž slúži manželke, manželka slúži manželovi, deti slúžia učiteľovi, učiteľka deťom atď. V januári, aj keď už je veľká zima, stále chodíme venčiť psa o piatej. A ak muž nemá manželku ani psa, slúži svojim zmyslom a mysli (myseľ tiež nie sme my, je to len ďalšie hmotné telo, nie však hrubé, ale tenké), napríklad ide do kina, stretáva sa so ženami, užíva si dobré jedlo. Podriaďuje sa rozkazom svojej mysle a zmyslov.
Takto sa ocitáme v pavučine karmy, kedy naše činy plodia následky. Aby sme ich zakúsili, dostaneme nové telo, znovu sa narodíme a všetko sa opäť začína odznova.
Niektorí ľudia si myslia, že je to úžasné, že svet je úžasné miesto. Ale nie je žiaduce byť v hmotnom svete. Každý nezaujatý človek tomu rozumie. Tento svet je plný nešťastných ľudí. Prečo? Pretože nepoznajú vedu o duši. Čo robiť, aby sme boli šťastní? My, duše, sme prišli z duchovného sveta, kde je najdôležitejší Najvyšší Pán. Všetky ostatné duše slúžia s láskou Jemu. V duchovnom svete vládne láska.
Láska nám dáva najväčšie šťastie. Prirodzeným stavom duše je, keď miluje a je milovaná. V hmotnom svete však nenájdeme dokonalé láskyplné vzťahy, pretože tu neexistuje dokonalá osobnosť.
V duchovnom svete niet miesta pre „Ja som prvý, ja som hlavný.“ A úlohou Véd je prebudiť nás z ilúzie a vrátiť nás do správneho stavu vedomia. K tomu sú v nich všetky potrebné informácie – ako tento svet funguje, kto je Boh, aký Je, aký je duchovný svet, ako by sme si mali zariadiť svoj život, čo by sme mali robiť a čo by sme robiť nemali. Ale tieto vedomosti sú k dispozícii. Aby sme to všetko dosiahli, musíme len chcieť.
