Mnoho ľudí si myslí, že sloboda je schopnosť konať ako chceme, bez akýchkoľvek obmedzení, keď nás nič nedrží a nič nám neprekáža.
Slovník ponúka dve hlavné interpretácie slova „sloboda“. Jedným z nich je stav, kedy človek nie je väzňom alebo otrokom. Zvyšok predstavuje schopnosť alebo právo konať, hovoriť alebo premýšľať bez prekážok alebo obmedzení.
Stav, kedy človek nie je väzňom či otrokom nemožno považovať za formu slobody. A myšlienka, že sloboda je schopnosť alebo právo hovoriť alebo konať ako chceme, bez prekážok a obmedzení, je len úzkou víziou fenoménu slobody. Takáto interpretácia ignoruje zákon karmy, podľa ktorého má všetko, čo robíme, každý náš čin, ekvivalentnú spätnú reakciu. V čase, kedy si môžeme slobodne zvoliť ako budeme konať, sa nemôžeme vyhnúť následkom týchto činov. Sme teda naozaj slobodní?
Ďalšie chápanie absencie úplnej slobody prichádza s uvedomením si, že človek môže byť zotročený vlastnou mysľou a túžbami. Ak človek nie je schopný ovládať svoju myseľ a túžby, je nútený konať, niekedy dokonca aj proti svojej vôli alebo v rozpore so zdravým rozumom. Potom však musí prijať dôsledky týchto rozhodnutí a týchto činov vo forme karmickej reakcie.
Niektorí ľudia sú pripútaní k tomuto svetu zákonmi karmy a užívajú si krásne následky svojich činov, zatiaľ čo iní dostávajú tie zlé. V obidvoch prípadoch sa však nachádzajú v podobnej situácii: obidva spolu súvisia, len rozdielnym spôsobom. Keď sa staneme obeťou túžob našej mysle a veríme, že musíme vždy nasledovať jej požiadavky, sme neustále pripútaní k tomuto svetu. To znamená trápenie sa kvôli opakovaniu sa takých prírodných procesov ako sú choroby, starnutie, smrť a znovu narodenie.
Ak sa necháme ovládať a riadiť diktátom našej mysle a citov, v nádeji, že sa dočkáme dlhého obdobia šťastia, zostávame nespokojnými a prázdnymi otrokmi týchto túžob.
Väčšina ľudí ani len netuší, že naša túžba po šťastí a milovaní skutočne vyplýva z našej vrodenej duchovnej podstaty, ktorá je základom nášho bytia. Pravda spočíva v tom, že nie sme naším telom, ale ani našou mysľou, teda škrupinami, v ktorých sa dočasne nachádzame a ktoré používame. Sme duchovná bytosť (átma) v týchto škrupinách.
Žijúc v ilúzii, že toto telo som „ja“, sa mylne domnievame, že keď sa pokúsime uspokojiť túžby mysle a citov, pocítime skutočné šťastie. Ale nie je to tak.
Pri naháňaní sa za túžbami tela a mysle môžeme pocítiť silné nutkanie či dočasné vzrušenie, v skutočnosti to však „mňa“, duchovného človeka vo vnútri, neuspokojí. Táto pozícia, kedy sme tak silno ovládaní svojou mysľou a citmi, že stratíme svoju skutočnú duchovnú podstatu, je veľmi jasne popísaná v Bhagavadgíte:
Tak čisté vedomie múdrej živej bytosti teda zakrýva jej večný nepriateľ – chtivosť, ktorá nie je nikdy uspokojená a horí ako oheň.
Bhagavadgíta 3:39
Materiálne pôžitky nás vlastne nedokážu uspokojiť. Naše pokusy o splnenie našich hmotných túžob sú podobné ako prilievanie paliva do ohňa: vďaka tomu je oheň ešte horúcejší a ešte silnejší. Táto kama alebo chtíč (túžba) sa prejavuje mnohými rôznymi smermi a je klasifikovaná ako „večný nepriateľ“ osoby v strede tela.
Spôsob ako dospieť do polohy skutočnej slobody je zmeniť smerovanie nášho života. Máme slobodu zvoliť si ako budeme žiť. Je v našich silách určiť aký bude výsledok nášho života a či budeme schopní dosiahnuť stav úplnej slobody alebo nie.
V takomto stave zostáva neotrasiteľnou, a to aj napriek najväčším možným ťažkostiam. Toto aj je skutočná sloboda od všetkých problémov, ktoré vznikajú v súvislosti s hmotou.
Bhagavatgíta 6.23
Tento stav skutočnej slobody a prebudenia duchovnej lásky, ktorý vzniká na základe zrelej duchovnej realizácie, ide omnoho ďalej ako všetko na tomto svete. V tomto stave je človek skutočne šťastný a skutočne slobodný.
