Stroj na poskytovanie potešenia – takto väčšina z nás vidí svoje telo.
Stroj na poskytovanie potešenia – takto väčšina z nás vidí svoje telo. Väčšina z nás telo udržuje pri živote, aby sme sa mohli tešiť radosťami, ktoré nám poskytuje. Dôvodom k tomu, prečo väčšina z nás chce mať – povedzme – jazyk, je možnosť a schopnosť ochutnávať rôzne potraviny. A s pohlavnými orgánmi je to obdobné, chceme ich mať, aby sme sa mohli radovať z erotických zážitkov, ktorých kulmináciou je orgazmus. Tiež túžime po zraku, nose a ušiach, aby sme videli, cítili a počuli veci, ktoré nám prinášajú potešenie. Väčšina z nás – bohatých či chudobných, vzdelaných alebo nevzdelaných, civilizovaných alebo nie – zápasí, aby mohla uspokojiť zmysly.
Toto je následok chybného stotožňovania sa s telom. Pokiaľ sa stotožňujeme so svojím telom, budeme sa snažiť o uspokojenie tým, že uspokojíme potreby a túžby nášho tela. Myslíme si: „Som svojím telom a chcem byť šťastný, chcem potešenie“. Takže sa budeme pokúšať uspokojovať žalúdok, jazyk, genitálie, uši, oči, nos a tak ďalej a veriť, že toto nám prinesie vytúžené, vnútorné uspokojenie a šťastie. Ale uspokojovanie zmyslov nie je riešením. Je to ďalší dôkaz toho, že nie sme telom. Bez ohľadu na to, koľko zmyslového potešenia zakúsime, vnútorné naplnenie nedosiahneme.
Ľudia sa tak často snažia nájsť šťastie prostredníctvom zmyslov, snažia sa ich potešiť hneď niekoľko naraz. Zároveň sledujú televíziu, počúvajú rádio, jedia zemiačky, pijú pivo a fajčia. Tešia sazo svojej záľuby. Tiež je fajn mať po ruke nejaké noviny, do ktorých sa možno pozrieť, keďzačína blok reklám. Týmto spôsobom sa pokúšajú potešiť každý zozmyslov, ale aj napriek tomu sa necítia uspokojení: stále túžia po niečom ďalšom. Môžeme sa najesť tak, až nás z toho bude bolieť žalúdok – ale aj napriek tomu budeme chcieť viac! Aj keď sa bolesť stáva neznesiteľnou, budeme chcieť stále viac, pretože my, vlastné ja, niesme plní. To, že ďalej môžeme cítiť prázdnotu, aj keď potreby a túžby tela boli uspokojené, svedčí o tom, že telo nie je nami.
Pozorovanie života bohatých a slávnych ľudí, ktorí mali viac možností než iní na uspokojovanie zmyslov, odhaľuje tú istú pravdu. Bohatí a slávni majú dostatok prostriedkov, moci a vplyvu na to, aby vo svojej honbe za šťastím boli tam, kde chcú a robili to, po čom túžia. Obyčajní ľudia im často závidia takéto možnosti. Nepochybne väčšina z nich si myslí, že tí, ktorí majú všetko, sú šťastní, a preto sa menej zámožní snažia zmeniť svoj status.
V skutočnosti, v predstave „šťastného boháča“, ktorá zakotvila v mysliach väčšiny ľudí, je ešte jedna ilúzia. Peniaze uľahčujú uspokojovanie potrieb zmyslov, avšak nezaistia alebo neprinesú skutočné šťastie a uspokojenie.
Príkladov bohatých a slávnych ľudí, ktorí mimo všetkých skúšaných potešení upadli do silných depresií až spáchali samovraždu, je mnoho. A ešteďalší zoznam je tých, ktorí skončili v psychiatrických liečebniach. V podstate pocity prázdnoty, života bez cieľa, frustrácie a nepokoja, postihujúce srdce stoviek miliónov boháčov, sú v zámožných západných krajinách všeobecným javom. Veľký počet obyvateľov zámožných krajín sa pokúša zo všetkých síl uspokojiť svojezmysly, ale aj napriek tomu, že disponujú všetkými možnosťami, stále sú nešťastní. Veľký a stále rastúci počet alkoholikov a narkomanov, ako ajrastúci počet rozvodov a samovrážd sú meradlom tohto nešťastia.
Takže, pokiaľ by sme aj uspokojili všetky súčasné potreby svojho tela a zásobili hoobrovským množstvom zmyslových potešení – aj tak nedosiahneme uspokojenie. Ako to stále spieva Rolling Stones – tí bohatí hedonisti: „I can’t get no satisfaction“ (Nemôžu dosiahnuť uspokojenie).
Pokiaľ by telo bolo vlastným ja, uspokojovaniezmyslov by prinášalo skutočné naplnenie; pokiaľ by telo bolo vlastným ja a uspokojili by sme jeho túžby, potom ty, vlastné ja, by si sa cítil úplne uspokojený. Pokiaľ by bytosť alebo vlastné ja bolo produktom hmoty, potom by hmota (hmotné potešenie) bola pre telo zdrojom uspokojenia. Hedonistický spôsob života by viedol k dokonalému uspokojeniu, naplneniu a šťastiu, a nie kusklamaniu, prázdnote a pocitu života bez cieľa, čo je možné súčasne pozorovať medzi hmotne vysoko rozvinutými národmi sveta.
