Všetci sa snažíme o lásku, pretože si uvedomujeme, že bez lásky nemôže byť život šťastný. V poslednej dobe však čoraz viac ľudí hovorí o sebaláske. O sebaláske je veľmi veľa informácií. Konajú sa tréningy osobného rastu, venované rozvoju sebalásky. Ale je sebaláska naozaj taká dôležitá a vzácna? Naozaj sa musíme snažiť o rozvoj sebalásky? Poďme sa nad sebaláskou trochu zamyslieť. Na začiatok si však musíme pripomenúť, čo je to vlastne láska. Čo vám ako prvé napadne? Láska je vzťah medzi jednotlivcami, ľuďmi. Vzťahy naplnené starostlivosťou, teplom. Dávajú radosť. Keď hovoríme o láske, hovoríme o starostlivosti, chceme potešiť toho, koho milujeme, chrániť ho pred akýmikoľvek ťažkosťami, urobiť život milovanej osoby šťastným. A takéto vzťahy nás napĺňajú šťastím. Ak je láska skutočná, potom sme šťastní, keď sa náš milovaný raduje a prijíma našu opateru, našu starostlivosť. Ale, žiaľ, v modernom svete čoraz častejšie nie je láska skutočná, ale ide len o jej skreslený odraz. Chceme, aby bolo o nás postarané. Zdá sa nám, že keď sme v centre pozornosti, boja sa o nás, urobia pre nás všetko a my sa stávame šťastnejšími. Preto sa nesnažíme o niekoho starať, ale snažíme sa prinútiť iných, aby sa starali o nás. Aký je však výsledok? Pozrite sa okolo…
Koľko skutočne šťastných ľudí vidíte? Zdá sa nám, že je to paradox: snažíme sa prinútiť ostatných, aby nás uspokojili, ale sme čoraz nešťastnejší. Preto vzniká myšlienka: „Som nešťastný, pretože sa nemám rád.“ Preto sa potrebujem začať mať rád. Ale čo to znamená milovať sám seba? Analogicky to s pojmom láska znamená, že sa nemusíme starať o niekoho iného, ale musíme sa starať len sami o seba. Prinášať potešenie len sami sebe. Urobí ma to však šťastným? Len si predstavte svet, kde každý myslí iba na seba a stará sa len o seba. Svet, v ktorom sa nikto nestará o iných a na prvom mieste som vždy len „ja“. Bol by to svet egocentrických ľudí s vysokou mierou sebectva. Budeme v takomto svete šťastní? Očividne nie.
Znalosť jogy naznačuje, že taký pojem ako sebaláska jednoducho neexistuje. Nie je to prirodzené. V láske nie je len jeden, pretože láska sa prejavuje vo vzťahu medzi jednotlivcami. Len taká láska nás môže naplniť šťastím. Učením Védskeho poznania sa naučíme, že pravá láska pochádza z Najvyššieho Zdroja lásky – Najvyššej Osobnosti. Keď sme ďaleko od nášho Stvoriteľa, sme ďaleko aj od pravej lásky. Preto bude naša láska vždy sebecká. Aby sme pocítili šťastie lásky, musíme sa priblížiť ku Zdroju lásky. Tak, ako sa chodíme napiť ku zdroju, pre skutočnú lásku sa obraciame k Tomu, kto miluje vždy a bezpodmienečne.
To isté povedal aj Ježiš Kristus: musíme milovať nášho Stvoriteľa a len vtedy môžeme skutočne milovať aj iných. Nehovorí o sebaláske. Je našou životnou voľbou, či si sebalásku rozvinieme, staneme sa viac zameranými na seba a vždy budeme pociťovať vnútornú prázdnotu alebo začneme svoju duchovnú cestu k pravej láske.
