Takmer každý z nás má sklon k prežívaniu prázdnoty. Pocit utrpenia v našom vnútri nás núti neustále hľadať ako vyplniť túto prázdnotu. Keď prídeme do prázdneho domu, väčšina z nás si nemôže len tak sadnúť, oddýchnuť si, uvoľniť sa, cítiť sa šťastne, pretože niečo v našom vnútri nás povzbudzuje k tomu, aby sme „niečo urobili“. Môžeme otvoriť chladničku a len tak stáť a pozerať sa do nej, alebo si okamžite zapnúť televízor a začať prepínať kanály. Často niekomu voláme alebo píšeme, surfujeme na internete a hľadáme, hľadáme a hľadáme. Čo však hľadáme? Niečo, čo vyplní prázdnotu vo vnútri. Pretože nemáme vnútorný pokoj.
Odborníci na marketing a reklamu si to veľmi dobre uvedomujú. Stali sa odborníkmi na vývoj sloganov, ktoré sľubujú, že vyplnia toto prázdno a urobia nás šťastnými a pokojnými. Všetci sme už videli svetoznámu reklamu spoločnosti Coca-Cola „Nájdi si svoje šťastie“. Pravdepodobne si však len robíte srandu! Skúste otvoriť fľašu koly, uvoľniť z nej oxid uhličitý (bublinky) a čo zostane – voda, cukor a príchute – zahrejte ju na izbovú teplotu a teraz sa napite. Toto je ŠŤASTIE?
Ale aj napriek tomu sa všetci riadime týmto sloganom, no vo výsledku aj tak čelíme takejto realite – bez ohľadu na to, čo robíme, bez ohľadu na to, čo jeme, bez ohľadu na to, ako „vylepšujeme“ vzhľad nášho tela, koľko priateľov máme, stále cítime úzkosť a prázdnotu. Ešte horšie je však to, že aj po dlhom hľadaní takzvaného „šťastia“ sa táto prázdnota nezmenšila, ale, zdá sa, že dokonca vzrástla. Naše „hľadanie“ a „spotreba“, naše pokusy vyplniť prázdnotu a nájsť pokoj nás priviedli k ešte väčšiemu pocitu úzkosti, väčšej prázdnote vo vnútri, a my sme z toho nakoniec ešte viac zmätení.
Starodávna múdrosť nás varuje, aby sme nekupovali slogany, ktoré sú určené na stimuláciu záujmov spotrebiteľov. Hľadanie šťastia prostredníctvom niečoho materiálneho nikdy dobre neskončí. To je to isté, ako sa snažiť uhasiť oheň tým, že doň budeme prilievať benzín namiesto vody. Oheň sa ešte viac rozhorí a stane sa ešte ničivejším.
Ako vyplniť prázdnotu?
Prečo sa to teda deje? Prečo sa mi to aj napriek pokusom o vyplnenie tejto prázdnoty nedarí? Všetko je veľmi jednoduché. „Ja“ som duchovná bytosť – átma – ktorá žije vo vnútri tohto tela. „Ja“ nie som toto telo, v ktorom dočasne bývam, ktoré dočasne používam. „Ja“ taktiež nie som moja myseľ. Moje telo a moja myseľ môžu po niečom prahnúť a túžiť, ak sa však celý môj život venujem iba uspokojovaniu týchto túžob a ignorujem duchovné potreby, potom „ja“ zostávam prázdnym a nespokojným.
Filozofia materializmu je postavená na myšlienke, že hmotné telo je „osobou“ a že uspokojenie snahy a túžob tela a mysle je cieľom života, ktorý prináša šťastie, potešenie a pokoj. To ale nie je pravda.
Existuje starodávny príklad človeka, ktorý drží vtáka vo vnútri zlatej klietky. Klietka môže byť mimoriadne krásna a človek ju môže neustále leštiť a drhnúť, ale ak vtáka vo vnútri klietky nekŕmi, vták uhynie.
Nie je nič zlé na tom, ak sa staráme o svoje telo a poskytujeme mu všetko potrebné. Musíme sa však naučiť žiť vyrovnanejšie a nezabúdať aj na svoje duchovné potreby. Keď obetujeme svoje skutočné potreby v snahe o uspokojenie dočasných a prchavých túžob, výsledkom bude prázdnota a chýbajúci pokoj.
Bhagavadgíta ponúka inú paradigmu, inú cestu pri hľadaní šťastia:
Oceán je plný a stály, aj keď sa do neho neustále vlievajú početné rieky, to znamená, že práve človek, ktorý nevenuje pozornosť nepretržitému toku túžob, dosiahne pokoj, na rozdiel od niekoho, kto sa neustále snaží uspokojiť svoje túžby.
Bhagavadgíta 2.70
Ak sa človek pred opustením skutočného tela naučil tolerovať toky hmotných zmyslov a potlačiť silu túžby a hnevu, potom je na tomto svete šťastný a usporiadaný.
Bhagavadgíta 5.23
Ak pochopíme hodnotu týchto pravidiel, náš život bude dokonalý. Musíme získať poznanie skutočného cieľa a účelu nášho života a dosiahnuť náš prirodzený stav duchovnej lásky, ktorá nás úplne uspokojí, stav šťastia a mieru.
