Väčšina ľudí sa považuje za svoje telo, teda súbor chemických prvkov. A identifikujú sa s takými vlastnosťami tela, ako sú pohlavie, rasa, národnosť, vek, náboženstvo, profesia. Ale je to naozaj tak?
Nové telo každých 5 rokov. Vedecké fakty.
Pozrime sa na takúto situáciu: sme tu teraz, ale boli sme tu aj pred piatimi rokmi. Vedci však dokázali, že telo, ktoré sme mali pred piatimi rokmi, dnes už neexistuje. Atómy a molekuly, z ktorých sa skladá, sa neustále nahrádzajú novými. Naše súčasné telo nemá ani jeden jediný atóm, ktorý by tam bol aj pred piatimi rokmi. Možno si myslíte, že stále existuje, len sa trošku zmenilo. Ale nie je to tak – telo, ktoré ste mali pred piatimi rokmi, tam už nie je. Ten komplex atómov, ktorý vyzeral ako telo, už neexistuje. Ale my existujeme aj naďalej.
Nedávne experimenty, ktoré sa realizovali v Okridžskom centre atómového výskumu, ukázali, že 98 % atómov v ľudskom tele sa obnovuje každý mesiac. Pokožka sa obnovuje každý mesiac, pečeň každých šesť týždňov. Dokonca ani vaše kosti nie sú už dnes také, aké boli pred rokom. Odborníci v tejto oblasti prišli k záveru, že úplná stopercentná obnova atómov v tele nastáva maximálne za päť rokov.
Niektorí si myslia, že osobnosť tvorí mozog alebo jeho určitá časť. Ale hmota, ktorá tvorí každú časť mozgu, sa obnovuje každé tri dni.
No hmota, ktorá sa dnes nachádza v našej lebke, už nie je tým istým mozgom, ktorý sa v našej lebke nachádzal aj pred týždňom. Počas života sa makromolekulárne zloženie nervových buniek mozgu obnoví asi desaťtisíckrát.
Tieto vedecké fakty nás vedú k tomu, aby sme si položili nasledujúcu otázku: ako môžeme my, osobnosti, aj naďalej existovať, ak telá (ktorými sme boli) už neexistujú? Prečo sme aj my neprestali existovať, ako sa nám podarilo predĺžiť našu existenciu?
Telo, ktoré vidíme na fotografii spred piatich rokov, sa už dávno rozdelilo na jednotlivé súčasti a zmiešalo sa so zemou, vodou, ohňom a vzduchom, jeho súčasti sa stali súčasťou ďalších tiel – hmyzu, rastlín, vtákov, zvierat, ľudí…
Ale my aj naďalej zostávame sami sebou. Keby sme boli molekulami a atómami, z ktorých pozostávalo naše telo, aj naše „ja“ by sa muselo rozdeliť medzi veľa nových tiel, do ktorých sa tieto atómy a molekuly dostali. Ale tie prvky, ktoré tvoria naše súčasné telo, tiež nie sú „nové“. Boli použité už skôr. Naše telo, ktoré mylne považujeme za seba, teda látka, z ktorej sa skladá, už bolo súčasťou rôznych súborov atómov a molekúl, ktoré sa označovali rôznymi názvami.
My, teda naše „ja“,sme to, čo zostáva v mori všetkých týchto zmien v tele aj napriek všetkému stále konštantné. Najprv sme telo dieťaťa, potom telo dospievajúceho, následne telo dospelého atď. Počas všetkých týchto zmien sme v ňom boli vždy prítomní. My sa nemeníme, mení sa iba náš vonkajší obal. Touto našou nemennou podstatou je duša. Duša zostáva nemennou iskrou života v nepretržitom procese zmien.
Telo je ako oblečenie
Naše telo je oblečením, ktoré my, duše, nosíme. Je to mechanizmus, ktorý používame, auto, ktoré riadime. Je to to, čo vlastní duša.
Rozvoj lekárskychtechnológií umožnil nahradiť mnoho častí tela a tiež dávať krvné transfúzie. Dnes si už môžete zmeniť svoje pohlavie alebo farbu pleti. No bez ohľadu na to, čo človek urobí so svojím telom, duša v jeho vnútri zostáva aj tak stále rovnaká.
Počas svojej existencie prechádza telo zmenami, rovnako ako aj každé oblečenie – opotrebováva sa, niekedy nefunguje dobre a niekedy sa doslova pokazí. Ale aj napriek týmto stratám my, teda naše skutočné „ja“, duša, vždy zostaneme nemenným faktorom. Ja, duša, používam toto telo.
Z toho všetkého sa dá vyvodiť iba jeden záver –nie sme naše fyzické, hmotné telo. Nie sme týmto telom ani jeho súčasťou.
Tu však môže vzniknúť iná myšlienka: „Ja – sú to všetky myšlienky, túžby, emócie, pocity, obavy, komplexy. Celý tento vnútorný svet – to všetko som ja.“ Aj tu nás však čaká nečakaný objav. Naše emócie, túžby či nálady sa neustále menia. Všetko, čo sme zvyknutí nazývať mysľou, je premenlivé. Z času na čas sa snažíme ovládnuť svoju myseľ a jej prejavy. Ale ak sme myseľ, ako ju potom môžeme kontrolovať a riadiť jej činnosti?
Jediným logickým záverom, ktorý teda môžeme urobiť, je, že nie sme ani myseľ. A opäť sa vraciame k záveru, že našou skutočnou podstatou je duša.
Telo starne, ale duša v našom vnútri zostáva nezmenená.
My predsa stále pociťujeme rovnaký vek. To znamená, že aj keď telo človeka starne, duša vo vnútri zostáva úplne rovnaká ako predtým, pred mnohými rokmi. Zachováva si túžbu správať sa ako v mladosti, a to je prirodzené. Ale telo už nie je schopné tieto túžby plniť, pretože začína chátrať. S vekom sa postupne takéto rozpory stávajú čoraz výraznejšie a spôsobujú stále väčšie a väčšie trápenia.
To nás opäť vedie k záveru, že my nie sme telo. Nakoniec, ak by sme ním boli, brali by sme zmeny súvisiace s vekom ako samozrejmosť. Ale my, ako duša, vždy cítime svoju vnútornú mladosť a preto pociťujeme tento rozpor – som mladý muž v starom tele, ktoré už nie je schopné uspokojiť moje túžby. Mnohým to však spôsobuje depresiu, dôvodom ktorej je stotožnenie sa s telom.
Preto by sme sa nemali stotožňovať s týmto telom. Muž alebo žena, biely alebo čierny, mladý alebo starý – to všetko sú len nálepky. A keďže nie sme týmto telom, nie sme ani týmito nálepkami. My všetci sme duchovnými bytosťami, dušami.
To však neznamená, že kým žijeme v tomto tele, nemali by sme vôbec počítať s týmito nálepkami. Má určitú hodnotu a rovnako tak aj nálepky s ním spojené. Musíme však rozptýliť svoju iluzórnu identifikáciu s telom a mysľou a uvedomiť si samých seba ako večnú dušu.
