Čo je to láska? Jednou z definícií tohto javu v slovníku je „silný pocit hlbokej náklonnosti“, a to je celkom trefné. Ľudia často vidia lásku týmto spôsobom a to je presne tá láska, o ktorú sa všetci usilujú.
Ako rozpoznať lásku? Ako to možno uvidieť na ostatných? Keď to uvidíte, pochopíte – títo ľudia sú zjavne do seba zaľúbení. Aké sú príznaky alebo symptómy takzvanej lásky? Spravidla sú to prejavy náklonnosti. Niekedy to môže vyzerať ako priateľská služba, to znamená poskytovanie služieb v dobrej nálade. Je to vlastnosť alebo je to prejav náklonnosti, keď sa niekto snaží urobiť niečo pekné pre iného, keď sa zaujímate o šťastie iného človeka viac ako o svoje vlastné, je to presne to, na čo sa ľudia pozerajú, keď sa snažia rozpoznať lásku.
Láska je možno najmocnejšou hnacou silou všetkého živého. Je to výnimočná vec, ktorá motivuje ľudí viac ako čokoľvek iné. Túžba milovať a byť milovaným je všadeprítomná a veľmi rozšírená.
Niektorí ľudia jednoducho využívajú ostatných na získanie nových sexuálnych zážitkov a sú hrdí na svoju schopnosť zviesť ostatných alebo získať srdcia ostatných a potom ich jednoducho opustia. Ale tento typ ľudí nevyhnutne príde v živote do bodu, kedy budú úplne nešťastní, keď jednoducho nebudú môcť pocítiť skutočnú lásku.
Vidíme ako básnici, hudobníci, scenáristi filmov často používajú tému lásky ako dosť významnú súčasť takmer všetkých básní, piesní, filmov. Je to výnimočná téma, o ktorej môžeme počúvať znova a znova, ľudia o tom jednoducho chcú počuť. Dobrá pieseň alebo film o láske pútajú pozornosť ľudí.
Môžeme to vidieť dokonca aj v hardrockovom svete. Pamätám si, že v jednej z dávnych rockových hymien z minulosti znejú takéto slová: „I want to know what love is. I want you to show me. I want to feel what love is. I know you can show me“. Čo znamená: „Chcem vedieť, čo je to láska. Chcem, aby si mi to ukázala. Chcem cítiť, čo je to láska. Viem, že mi to môžeš ukázať.“ Predstavte si toho brutálneho rockera, ktorý to spieva. Toto je skutočný výkrik duše. Je túžbou každej živej bytosti, duchovnej živej bytosti, mať takúto skúsenosť. A skutočným dôvodom, prečo tak túžime po tejto skúsenosti, je to, že je to určitou súčasťou nás. Je to súčasť našej duchovnej podstaty, chcieť milovať a byť milovaný.
Vzťahy
Keď žijeme na tomto svete, v tomto hmotnom tele, žijeme pod vplyvom našej mysle, v tomto stave vedomia je živá bytosť podmienená tým, aby si myslela, že je svojím telom a neustále sa ženie za týmito telesnými pôžitkami a snaží sa naplniť samú seba alebo sa uspokojiť pomocou tela iných ľudí. To sa nám veľmi často nedarí. Pretože je to oveľa hlbšie a duchovná potreba, bohužiaľ, nemôže byť uspokojená reáliami hmotného sveta.
Do istej miery môžeme cítiť trochu lásky a náklonnosti. Ale táto potreba, táto túžba v našom srdci nemôže byť plne uspokojená v tomto materiálnom svete prostredníctvom vzťahov s inými materialistickými bytosťami.
Preto je toto hľadanie lásky tak veľmi hlbokou duchovnou potrebou. Je to súčasť našej večnej duchovnej podstaty. Ale keď sa považujeme za telo a hľadáme túto lásku v materiálnom svete, nájdeme ju? Realita je, bohužiaľ, taká, že asi polovica všetkých manželstiev, možno ešte aj viac, končí rozvodom. Berme do úvahy fakt, že sa, zrejme, nikto nežení s myšlienkou, že sa to všetko skôr či neskôr aj tak skončí. Ľudia si vyznávajú navzájom lásku, berú sa v nádeji, že to je to, čo chcú, čo potrebujú, čo hľadali. A aj keď sa manželstvo nekončí rozvodom, ako sa to potom vyvinie?
Zvyčajne sa všetko začína veľkým nadšením a rozpumpovaním srdca a ak sa vzťahy vyvíjajú, u ľudí sa rozvíja aj vzťah. Vždy však existuje jedna vec, na ktorú zvyčajne nechceme myslieť. Môžeme mať dobrý vzťah s milovanou osobou. Všetko sa zdá byť normálne, prinajhoršom nikto nie je sám. Vždy však chceme viac. A aj tak s týmto vzťahom nie sme nikdy úplne spokojní. Usilujeme sa o dokonalý vzťah. Preto ľudia tak milujú príbehy alebo filmy o láske. Chceme vidieť neobyčajnú úžasnú ideálnu lásku plnú blaženosti. Máme túto ideálnu predstavu, pretože súčasťou našej duchovnej podstaty je žiť v tejto ideálnej situácii, v duchovnej situácii.
Alevo väčšine prípadov sa ukazuje, že náš vzťah má veľmi ďaleko od ideálu. Aj napriek tomu sa však tejto nádeje držíme. Na svete je toľko osamelých ľudí. Existuje toľko zoznamovacích internetových stránok, ľudia sa stretávajú v baroch. Zoznamujú navzájom svojich priateľov. Každý má svoju vlastnú batožinu, svoje túžby a nádeje. A vždy sa zameriavame na to, čo od druhého očakávame.
V spoločnosti, v ktorej žijem, si ľudia často prichádzajú po rady týkajúce sa rodinných vzťahov a rozprávajú sa o svojich ťažkostiach. A jedna z najdôležitejších vecí, ktoré ľuďom hovorím, je, že netreba mať od seba nerealistické očakávania. To je to najhoršie, čo môže byť. Aj na svadbách často hovorím jednu vec, ktorá niekedy prítomných šokuje. Musíte byť pripravení na to, že v istom období manželského života budete so sebou navzájom nespokojní. Ale je to úplne normálne z jedného dôležitého dôvodu – iná osoba, obyčajný človek, nie je schopná uspokojiť tú potrebu, ktorú máte vy – milovať a byť milovaným.
Môžeme mať vzťahy, ktoré sú nejakým spôsobom založené na vzájomnej láske. Našou skutočnou potrebou je však opätovné spojenie s Najvyššou Osobnosťou, ktorá je pravým vladárom nášho srdca. A ak sa nechystáme obnoviť, oživiť, odhaliť túto prirodzenú náklonnosť milovať Pána vo svojom srdci, ocitneme sa v situácii, keď budeme hľadať lásku všade, kde je to možné.
Vo svete je dnes veľmi rozšírené, že sa ľudia snažia rozvíjať vzťahy s domácimi miláčikmi. Rozprávajú sa s nimi, bozkávajú ich, objímajú. Majú pocit, že tieto zvieratá milujú majiteľa bezpodmienečne bez toho, aby od neho niečo očakávali. Niekedy tieto vzťahy považujú dokonca za ešte lepšie ako vzťah s vlastným manželom alebo manželkou. Ale takúto túžbu pocítiť skutočnú lásku nemožno uspokojiť rozvíjaním vzťahov s domácimi miláčikmi (ktoré sú v skutočnosti tiež živými bytosťami, ktoré sa len nachádzajú v tele zvieraťa), tieto vzťahy nemôžu človeka napĺňať rovnako ako vzťahy s inými ľuďmi.
Nech by sme sa už snažili vyplniť túto prázdnotu akokoľvek a nájsť takzvanú lásku, ktorú všade hľadáme, tak či onak budeme v určitej miere sklamaní a nikdy nebudeme úplne spokojní.
V poslednej dobe sa veľmi často objavuje istý fenomén, v spoločnosti sa šíri myšlienka, že najdokonalejšiu lásku môžeme nájsť v sebe, a to je láska k sebe samému. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi sa o tom hovorí, nie je možné, aby človek našiel šťastie nasmerovaním lásky len na seba samého. Väčšina ľudí, ktorí vyzývajú k tomu, aby sme milovali sami seba, nechápu, kto v skutočnosti sú. Stotožňujú sa so svojím telom alebo mysľou, a preto sa táto sebaláska prejavuje vo forme zvýšenej starostlivosti o svoje telo alebo trénovania svojej mysle. Jediným dôvodom, prečo nikdy nemôžeme byť úplne spokojní, keď budeme milovať sami seba (aj keď si niekedy myslíme, že sme šťastní), je to, že láska nemôže existovať bez vzťahov. Nemôžeme milovať neživý predmet rovnako ako môžeme milovať inú živú bytosť. Je to zrejmé, keď človek dosiahne vo svojom duchovnom vývoji úroveň, kedy sa začína prebúdzať prirodzená láska k Najvyššej Osobnosti. Táto skúsenosť a oceán blaženosti, ktorý prichádza spolu s touto skúsenosťou, sú veľmi spojené so vzťahmi.
Skutočné vzťahy
Nemôžeme mať vzťahy s autom alebo iPhonom, hoci môžeme vyskúšať ich mať. V súčasnosti sa všetci veľmi ponorili do virtuálnej reality. Nie je to nič iné ako prejav ochudobnenej, skrachovanej povahy našej takzvanej civilizácie. Stali sme sa tak stratenými, že nadväzujeme skutočne imaginárne vzťahy, a nie skutočné vzťahy. Nemôžete mať skutočný vzťah s vecou, vzťah môžete mať iba s inou osobou. Pravda je taká, že lásku nemožno oddeliť od skutočných vzťahov. Vzťah znamená, že si dve bytosti navzájom preukazujú veľkú náklonnosť.
Na škále vzťahov máme na jednej strane sebeckosť a na druhej nezištnosť. Tam, kde prevláda sebectvo, je vzťah vždy jednostranný, všetko sa točí okolo toho, čo čakám, čo môžem dostať, každý myslí len na seba. Tam, kde prevláda nezištnosť, je človek sústredený a stará sa o šťastie druhého človeka, náklonnosť sa vyjadruje tým, že sa jeden človek sústredí na to, aby urobil šťastným druhého človeka. Vtedy sú to duchovné prejavy lásky v najčistejšej podobe.
Ale egoizmus nie je duchovnou súčasťou, je to zosobnenie materialistického stavu vedomia. Láska je synonymom slova vzťah. A čím je vzťah nezištnejší, tým je aj duchovnejší.
Cesta jogy je spojenie
Keď sa vydáme na cestu Jogy, mali by sme si uvedomiť, že joga znamená spojenie, teda vzťah. A proces spočíva v tom, že má prebudiť našu najhlbšiu duchovnú podstatu. Veľký Svätý a Veľký Duchovný Učiteľ, ktorý bol stelesnením Boha, Shri Chaitanya Mahaprabhu, ktorý sa objavil v Indii pred päťsto rokmi a stal sa otcom a zakladateľom hnutia San Kirtan, hnutia, ktoré je čoraz populárnejšie na celom svete, často hovoril o tomto prirodzenom stave lásky, duchovnom stave. A vysvetlil ako skutočná láska, láska k Najvyššej Osobnosti, večne žije v srdci každej živej bytosti. Nevyžaduje si žiadne externé zdroje, nie je to nič, čo sa môžeme naučiť alebo z čoho môžeme čerpať, vždy bola v hĺbke našich sŕdc.
A prostredníctvom tohto procesu kirtanu, to znamená počutia a spievania týchto transcendentálnych zvukov, sa postupne očisťuje naše srdce aj myseľ. A tento prirodzený stav lásky, ktorý bol pokrytý rôznymi nečistotami, začína zrazu kvitnúť a prebúdzať sa v našich srdciach.
Rozvíjať tento duchovný láskyplný vzťah je najlepšie vo vzťahu k Najvyššej Osobnosti. V 20. verši 10. kapitoly Bhagavadgíta Krišna hovorí: „Ja som Nadduša, ó Arjuna, ktorý je v srdciach všetkých živých bytostí.“ A toto nie je metafora, ale skutočnosť. Vo všetkých systémoch Jogy vrátane Ashtanga jogy, teda mystickej jogy, je podstatou to, že procesom očistenia a meditácie môžeme dosiahnuť stav, v ktorom uvidíme podobu Pána, ktorý žije v našom srdci, stojaceho na lotosovom kvete. A keď sa u človeka objaví takáto vízia, má to na neho taký efekt, že človek stratí záujem o veci, za ktorými sa v bežnom živote ženú všetci ostatní bežní ľudia. Keď získame túto skúsenosť, to všetko pre nás zrazu prestane mať veľký význam.
Aby sme sa mohli úzko prepojiť s Pánom, ktorý žije v našom srdci, musíme prejsť týmto procesom, ktorý môže zmeniť naše srdce a myseľ. Materialistický stav je stav, v ktorom žijeme oddelene od Pána. Plne sa sústredíme na to, čo považujeme za náš život, za čo sa považujeme. Ženieme sa za rôznymi materiálnymi vecami na tomto svete v nádeji, že nájdeme dokonalosť. Hľadáme ju tu aj tam a skúšame aj to aj ono. Výsledkom však je, že stále sa cítime prázdni.
Proces Jogy nás učí obmedziť tieto tendencie a nasmerovať naše hľadanie šťastia iným smerom. Vo štvrtej kapitole Bhagavadgíta sa v desiatom verši hovorí:
„Osloboď sa od pripútanosti, strachu a hnevu, plne sa do Mňa ponor a nájdi vo Mne jediné útočisko, mnohí ľudia v minulosti, ktorí ma spoznali, sa očistili a tak našli transcendentálnu lásku ku Mne.“
V tomto verši Pán popisuje ako tento proces prebieha a všetky komponenty, ktoré sú na to potrebné. Najprv sa musíte oslobodiť od silného pripútania sa k tomuto svetu. Musíme pochopiť, že všetko, čo tu je, už existovalo aj predtým, ako sme sa tu v tomto tele objavili, a zostane tu aj potom, keď my opustíme tento svet. Sme tu len na krátky okamih a potom musíme tento svet opustiť. Nemôžeme si so sebou vziať absolútne nič.
Pripútavať sa k tomuto svetu a k veciam, o ktorých si myslíme, že ich máme, je teda nezdravou tendenciou. A to môže viesť k ďalším dvom veciam, ktorých sa tiež musíme zbaviť. Prvou je strach, strach zo straty toho, čo chceme alebo k čomu sme pripútaní. Najväčší strach, základ všetkých našich obáv, je strach zo smrti. Ďalšou vecou je zlosť alebo hnev. Hnev vzniká vždy z frustrácie, keď nemôžeme dostať to, čo chceme.
V Bhagavadgíte Krišna hovorí, že keď pozorujeme predmety, ktoré by sme chceli mať, myslíme na ne a meditujeme nad nimi, rozvíja sa tým pripútanosť, s ktorou sa vyvíja aj silná túžba alebo želanie vlastniť alebo mať. Z toho nakoniec vzíde hnev. Hnev vzniká preto, lebo nemôžeme mať to, čo tak veľmi chceme. Alebo keď dostaneme to, čo sme chceli, ale neuspokojí nás to.
Správne zameranie
Na tomto svete každý hľadá útočisko. Všetci sme len utečenci. My všetci hľadáme bezpečné miesto. Hľadáme svoj domov. Hľadáme tie vzťahy, v ktorých by sme mohli nájsť útočisko. Nechceme byť osamelí a smutní, nespokojní. Preto hľadáme útočisko v mnohých veciach. Toto všetko je však falošné útočisko. Myslíme si, že táto osoba, táto vec či skúsenosť nám poskytnú útočisko, ale nie je to tak.
Ak zmeníme zameranie svojho života, ponoríme sa do Pána vo svojom srdci a nájdeme v ňom útočisko, môžeme sa očistiť a pocítiť transcendentálnu lásku k Pánovi. Toto je výsledok duchovného procesu, duchovného prebudenia.
Existuje veľa ľudí, ktorí sa zaoberajú duchovným hľadaním, ale nemajú úplné informácie, a preto ich priťahuje neosobný aspekt Najvyššieho, známy ako Brahman alebo Brahmajoti. Snažia sa roztvoriť v oceáne žiarenia a veria, že toto je konečný cieľ. Tí, ktorí sa tu zastavia a neoboznámia sa aj s inými osobitosťami Pána, nebudú môcť pocítiť prebudenie tejto transcendentálnej lásky. Človek musí ísť hlbšie, aby pocítil Bhakti, lásku a oddanosť.
Skrze zjavenia duchovného poznania, pomocou pokynov, ktoré človek dostane od skutočného Duchovného Učiteľa, zo Svätého Písma, ako aj počúvaním Pána v srdci, keď je človek pripravený povzniesť sa nad počiatočné stupne duchovného porozumenia a začať sa aktívne zapájať do rozvoja vzťahov s Najvyššou osobnosťou, slúžiť Pánovi v srdci s nastavením lásky, človek pochopí, ako duchovne napredovať. Čo musíte vo svojom živote zmeniť, aby ste cítili tento stav lásky. Prejavuje sa to ako veľmi blahosklonné slúženie Najvyššej Osobnosti.
Pre tých z nás, ktorí vyšli z kresťanskej tradície, sú známe prvé a hlavné prikázania Ježiša Krista:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle.“ Evanjelium podľa Lukáša 10:27.
Hovoril o tomto stave ako o skutočnom cieli života. Keď človek dosiahne tento stav lásky, môže cítiť najväčšie šťastie, aké je len možné.
Samozrejme, naskytá sa otázka: „A čo ostatní? Ako sa mám správať k ostatným?“ Tí, ktorí sa usilujú o duchovný rozvoj, ocenia druhé prikázanie Ježiša Krista:
„Miluj svojho blížneho ako seba samého.“
Keď rozvíjame toto duchovné porozumenie, pochopíte, že nie sme toto telo, ktoré vidíme našimi očami. Že sme duchovnou bytosťou, ktorá žije v tomto tele, spolu s Paramatmou (Najvyššou dušou, ktorá tiež žije v našom srdci ako náš večný priateľ a sprevádza nás všade), keď rozvíjame a pestujeme svoju lásku k Najvyššiemu priateľovi, keď sa moja láska k nemu začína prebúdzať a rásť, pre takéhoto človeka je nemožné si nevšimnúť, že všetci sme Pánove deti, všetci sme jeho malé čiastočky, individuálne osobnosti, a že Najvyšší Pán nás veľmi miluje. Keď človek cíti lásku k Bohu, nemôže necítiť lásku k blížnemu.
A až prostredníctvom takéhoto duchovného prebudenia sa začne prejavovať láska k druhým. Dôsledkom toho je, že skutočne duchovne rozvinutý človek nielen pociťuje silnú lásku k Najvyššej Osobnosti, ale aj silnú lásku ku všetkým živým bytostiam.
Skutočný duchovný vývoj
Je to duchovný stav, o ktorý sa usilujeme, je to výsledok. Skutočný duchovný vývoj je úplným opakom sektárstva. Sektárstvo je, keď vidíme rozdiely medzi ľuďmi, inú vieru, typ postavy, kultúrne alebo náboženské rozdiely. Videnie týchto rozdielov je jasným znamením veľkej potreby duchovného rozvoja pre lepšie pochopenie reality.
Nehľadiac na našu osobnú situáciu, môžeme sa cítiť veľmi osamelí, veľmi pokleslí, hriešni, nie príliš múdri… ale tieto veci nijako nebránia tomu, aby sme našli duchovnú pravdu. Táto duchovná pravda nám bude daná, keď sa ponoríme do duchovného procesu, a veci sa stanú jasnejšími a zrozumiteľnejšími a uvidíme ich čoraz krajšími a úžasnejšími. Táto cesta sa nedá opísať slovami, to je všetko, čo potrebujeme, všetci to hľadáme.
