Ľudia si niekedy myslia, že keď sa zoberú, určite to ich problém osamelosti vyrieši. Nedávno som bol na svadbe svojich priateľov. Spravidla je každý na svadbe v dobrej nálade. Všetkým sa zdá, že na mladých ľudí, ktorí sa práve zobrali, čaká šťastný život. Ale v skutočnosti si ešte pamätám, ako sa vydávala mama ženícha, ktorý sa včera ženil. Vtedy si tiež všetci mysleli, že ju čaká nádherný život, zdalo sa, že má ideálneho muža. Priatelia jej blahoželali a hovorili jej približne to isté, čo včera hovorili aj na svadbe jej syna.
Ale netrvalo dlho a po relatívne krátkom čase od svadby jeho mamy sa ona so zlomeným srdcom ponorila do hlbokej priepasti samoty.
Prekvapujúce však je, že sa môžete ocitnúť v centre hlučného a rušného života a môže sa toho okolo vás toľko diať. Môžete mať rodinu a veľa priateľov. No aj napriek tomu všetkému sa môžete cítiť absolútne osamelo.
Ľudia zvyčajne nemajú radi pocit osamelosti. A tak sa snažíme náš život napĺňať všemožnými činnosťami, ruchom a zhonom. Snažíme sa zariadiť si život tak, aby boli vždy okolo nás ohňostroje. Robíme to všetko preto, aby našu pozornosť plne pohltili vonkajšie veci. Pretože vieme, že ak zhasneme svetlo, ak to všetko okolo nás nebude, môžeme sa veľmi ľahko dostať do stavu, v ktorom sa budeme cítiť veľmi osamelo.
To, čo je vždy spojené s pocitom samoty, je pocit izolácie.
Niekedy sa stane, že jeden z manželov opustí svoje telo. A ten druhý tým môže veľmi trpieť. Určité veci, ako napríklad zvuky alebo určité vône, mu v určitom čase môžu pripomínať človeka, s ktorým mal spojenie. Kvôli tomu ľudia niekedy upadajú do hlbokého smútku a pocitu samoty. Všetci si tým však prejdeme v rôznych životných obdobiach.
Prečo sa tak veľmi bojíme byť sami? Prečo je ten pocit taký nepríjemný?
Súvisí to s našou duchovnou podstatou, s veľmi hlbokou duchovnou pravdou, s našou prirodzenou túžbou milovať a byť milovaný. Ale táto túžba je duchovná, nie materiálna. Nevychádza z nášho tela alebo našej mysle. Táto túžba úzko súvisí s večnou podstatou duše.
Bolesť pociťujeme ako formu ochrany. Napríklad, ak sa prstom dotkneme ohňa, pocítime bolesť a následne odtiahneme ruku od ohňa. Keby sme necítili bolesť, vážne by sme sa popálili. Rovnako nás aj náš pocit osamelosti núti hľadať niečo, čo by vyplnilo túto prázdnotu. Ale nemôže to byť niečo dočasné. Túto prázdnotu nemožno naplniť dočasným vzťahom s inou osobou.
Nehovorím, že netreba mať žiadne vzťahy s ostatnými. Ale nespoliehajte sa na to, že všetko bude perfektné, že to vyrieši náš problém s pocitom osamelosti. Problém, keď necítime blízkosť, lásku, spojenie.
Vo svojej podstate sme duchovné bytosti. Ale náš život v tomto tele a na tomto svete nie je večný. Všetko je to dočasné a prechodné. A ak hľadáme riešenia večných otázok v dočasných veciach, nebude to fungovať.
V dávnych dobách existovali veľkí Jogíni, ktorí sa dokázali oddeliť od spoločnosti (v súčasnej dobe to neodporúčam) a prejsť týmto skutočne intenzívnym procesom hľadania, aby pochopili, kto vlastne sú. Vyjsť na platformu skutočnej duchovnej realizácie. A súčasťou tohto procesu bolo opätovné spojenie sa so skutočným Vladárom nášho srdca. V starodávnom sanskritskom jazyku sa to nazýva Paramatma, teda Najvyššia Duša, ktorá nás vedie priamo z nášho srdca.
Védy hovoria o týchto večných vzťahoch alebo spojeniach, my s touto Božskou Osobnosťou, ako o mieste, kde môžeme cítiť úplnú dokonalosť v našej túžbe milovať a byť tým, koho milujú. A títo dokonalí jogíni mohli žiť osamote a ďaleko od iných ľudí, nielenže sa však necítili osamelo, ale boli plne pohltení úžasným a silným duchovným vzťahom s Vladárom svojho srdca.
Ak v dôsledku tohto pocitu osamelosti cítime bolesť alebo úzkosť, nemali by sme sa snažiť ich jednoducho utíšiť, akoby sme zametali prach pod koberec a tvárili sa, že je všetko čisté a v poriadku. Môžete to skúsiť, môžete byť tak veľmi zaneprázdnení, viesť rušný život, v ktorom sa toho deje toľko, že nemôžete venovať pozornosť tomu, čo skutočne potrebujete. Ale raz príde čas, keď sa táto zaneprázdnenosť, práca, zameranie na toho či iného človeka vo vašom živote, keď sa to všetko skončí.
A keď sa to stane, opäť budeme stáť pred touto realitou, opäť pocítime tú dieru v srdci. Existuje len jedno riešenie – neskrývať, neutišovať túto potrebu šumom, zhonom, búrlivým životom, dočasnými zážitkami. Môžete sa tomu venovať, nie je na tom nič zlé. Nepoužívajte to však ako masku, nemyslite si, že to môže vyriešiť problém osamelosti. A to je ten problém. Ak nežijeme v súlade s našou skutočnou duchovnou podstatou, budeme vo svojom živote zažívať veľa trápenia. Budeme cítiť bolesť. Zažijeme rôzne formy utrpenia.
Ak žijeme život, pri ktorom sme v súlade s Najvyššou Duchovnou Pravdou, kedy sme znovu nadviazali spojenie s Najvyššou Osobnosťou, všetko ostatné potom prestane byť dôležité. Stanete sa pokojnými a nič vás nedokáže rozhádzať.
Toto je najvyššia duchovná pravda. Pravda popísaná vo Védach, pravda šírená veľkými svätými Duchovnými Učiteľmi, ktorí mohli patriť do mnohých rôznych náboženstiev. Tieto informácie nie sú v súčasnosti veľmi rozšírené, ľudia sa o to momentálne veľmi nezaujímajú.
Nesnažte sa však skrývať osamelosť, je oveľa lepšie pokúsiť sa nájsť skutočný liek na osamelosť. Hľadať to, čo všetko vráti na svoje miesto. To, čo pomôže obnoviť najdokonalejšiu a najkrajšiu harmóniu, obnoví rovnováhu v našich životoch.
Jedným z najlepších spôsobov, ako dosiahnuť toto prebudenie, ako môžeme pochopiť túto pravdu a získať túto hlbokú duchovnú skúsenosť, je pravidelné meditovanie, pri ktorom ponoríme svoje telo, svoju myseľ a seba do týchto transcendentálnych zvukov. Očisťuje nás od tejto špiny, prachu a neporiadku, ktorý zakrýva naše srdce. A práve vďaka tomuto procesu meditácie môžeme znova pocítiť túto skutočnú duchovnú lásku.
